(Melopsittacus undulatus)

Anglicky: Budgeridgar

Nemecky: Wellensittich

  Pôvod:
Jej domovom je Austrália, ktorú obýva takmer celú, okrem pobrežných oblastí východu a Tasmánie. Sú najrozšírenejším druhom papagájovitých vtákov v celej Austrálii. Do Európy tohto papagájika prvý raz doviezli roku 1840. Dnes ich žije v klietkach a voliérach chovateľov viac ako v prírode.

  Vek:

Andulka sa v priemere dožíva 7 – 8 rokov. Zriedka sa dožívajú vyššieho veku 10 – 12 rokov, ale pravidlo potvrdzuje výnimky. Všetko samozrejme závisí od kondície, genetických faktorov a spôsobu chovu.

  Charakteristika druhu:

Andulka je najmenší ploskochvostý papagáj. Andulka všeobecne patrí medzi najlacnejšie dostupné vtáky na trhu u nás, pre jej jednoduchý chov a veľkosť. Ľahko skrotne, určité jedince sa ľahko naučia rozprávať. Vyskytuje sa v zaujímavých farebných formách. Andulka je inak najobľúbenejšie chovaný vták. Značná časť chovateľov, ktorí so svojím koníčkom začínajú, si ako prvého obyvateľa svojich chovných zariadení vyberie práve andulku. Ide o celý rad dôvodov, prečo je to tak. Andulka je nenáročný a veľmi skromný papagájik, ktorý je oddolný voči chladu, nie prievanu, pomerne ľahko sa množí, takže aj chovateľ začiatočník sa čoskoro dočká svojich prvých odchovov. Výber tak uľahčuje aj tá skutočnosť, že dnes je andulka chovaná v širokej škále farebných mutácií. Chov mutácií jednoznačne vyžaduje od chovateľa podrobné znalosti genetiky. Aj preto nie je andulka chovaná len chovateľmi začiatočníkmi, ale hlavne skúsenými chovateľmi, ktorí sa sústreďujú na ich chov hlavne vo výstavných formách.

  Náročnosť:

Andulka je vtáčik nenáročný, ale pretože je od prírody zvyknutá na život vo väčších spoločenstvách, treba sa jej veľa venovať, alebo ich chovať v páre, prípadne i vo väčšom počte. Dokáže sa naučiť niekoľko slov i jednoduché melódie. Je to vhodný druh pre začínajúcich chovateľov, aj keď mi nedá opomenúť, že nám dokáže pripraviť počas chovu a samotného odchovu nejedno malé prekvapenie. Zo skúseností s mojimi odchovancami u nejedného nového majiteľa môžem potvrdiť, že sú to vtáčiky veľmi prítulné, krotké a učenlivé. Spomeniem príklad, kedy istý chovateľ prišiel ku mne na návštevu a s prosíkom si domov odniesol mláďa andulky ešte z búdky tesne pred vyletením. Svojím mravenčím prístupom ho doma ručne dokŕmil a výsledok sa dostavil. Andulka sa naučila rozprávať jednoduché slová, či slovné spojenia, spievala krátke úryvky pesničiek a čo bolo najzaujímavejšie, v domácnosti mali psíka s ktorým boli nerozluční kamaráti. Jedli z jednej misky a kým sa nenajedla andulka, tak psík sa jedenia ani nedotkol. Naháňali sa po byte, samozrejme cupkaním po zemi, čo bolo veľmi komické. Tiež sa andulka štverala po psíkovi, sadala si mu na chrbát a nechala sa nosiť po byte. Skrátka to nemalo chybu! Znie to až neuveriteľne. Ale ak sa odhodláte chovať vtáčiky vo väčšom počte, tak to asi s tým krotením nebude také jednoduché. Ono to funguje, pokiaľ je vtáčik sám a má sa mu kto denno-denne venovať. Čo sa týka toho väčšieho počtu, tak sa to dá zvládnuť, ale ten odstup medzi chovateľom a vtáčikmi je znateľný. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť to, že najmladšia dcéra sa venuje vyliahnutým andulkám od 1,5 týždňa veku a každý deň minimálne dve hodiny. Takto osamostatnené mláďatá sú krotkejšie a noví majitelia si ich nevedia vynachváliť. Sú prítulnejšie a zvyknuté na prítomnosť chovateľa, takže sú menej plaché. Ostatné je potom už na novom chovateľovi, aký prístup zvolí k jeho ďalšej výchove a čo z neho chce mať.

  Znášanlivosť:
V priestranných voliérach nie je problém andulky chovať aj s inými druhmi vtákov. Dobre sa znášajú s korelou chocholatou, zebričkami, pestúnkami a inými druhmi exotického vtáctva. Ako príklad je aj náš chov, kde máme v ich spoločnosti zastúpené skoro všetky druhy. Životný priestor vtákov u takéhoto chovu by mal byť však dostatočne veľký, aby sa vtáci navzájom nerušili, aby nedochádzalo k súbojom a nepokojom vo voliére, ktoré by mohli mať za následok úhyn niektorého z chovaných jedincov. Vo voliére je jednoduchšie umiestniť spolu také druhy vtákov, ktoré majú približne rovnaké potravné nároky a tiež obdobné nároky v období hniezdenia. Skúsenosti chovateľov a tiež literatúra potvrdzujú spoločenský spôsob života anduliek. Ak sa však chcete zamerať na cielený chov mutačných vtákov alebo výstavných je nevyhnutný chov samostatných párov v klietkach. Jedine tak, môžete predísť neželanému rozmnožovaniu a kríženiu.

 Rozlišovanie pohlavia:
Mnohé publikácie veľmi detailne opisujú pohlavné rozdiely anduliek. Z našich skúseností sa dá pohlavie najlepšie rozpoznať podľa farby nadnozdria, teda mäkkého tkaniva nad zobákom okolo nosných dierok. Ak je farbanadnozdria fialová, svetlo či tmavo modrá, jedná sa vždy o samčeka.  Ak je farba bielo hnedá, hnedá v rôznych odtieňoch, jedná sa o samičku. Ťažšie je určiť pohlavie niektorých mláďat krátko po opustení búdky, kedy sú farby nadnozdria dosť podobné. Spravidla platí, že je smerodajná farba v bezprostrednej blízkosti nosných dierok, kedy belasé zafarbenie je typické pre samičku aj napriek tomu, že ostatok nadnozdria má náznak fialovej alebo namodravej farby. Pri samičkách teda nadnozdrie neskôr zhnedne na svetlú farbu, niekedy zostane biele, pred alebo počas hniezdenia sa nadnozdrie vyfarbí do tmavo hneda, čo môže samičke ostať alebo sa po určitom čase olúpe a nadnozdrie je tak svetlé, až belasé.“ Problém s určením pohlavia podľa nadnozdria môže tiež nastať u vtákov lutino, albino, strakatých foriem a tiež dvojfaktorových perlových (teda bielych alebo žltých s tmavými očami). Tu by som určenie pohlavia ponechal na skúseného chovateľa.

  Chovné zariadenie:

Andulky sú ideálne pre chovateľov, s obmedzenými možnosťami priestorov na chov. Uspokoja sa aj s malými klietkami. Ja sám som v začiatkoch tieto operence úspešne odchovával v klietke o rozmere 60 x 30 x 40 cm. Momentálne ich chováme v klietkach o rozmere 100 x 80 x 45 cm a vo voliére 120 x 275 x 120 cm. Na klietkach a voliérach používame či už originál mriežky, ktoré dostať zakúpiť alebo králikárske pletivo s medzerami nie väčšími ako 12 mm. Pletivo máme poplastované, kostra voliér je z drevených hranolov a tiež klietky majú drevený základ v ktorom sú osadené už spomínané mriežky. Vo voliére ich môžeme chovať v skupine, čo je najprirodzenejší spôsob chovu. Môže byť v nej viac samčekov, ale ani jedna samička navyše. Zdravé papagájiky vlnkované nepotrebujú vyhrievané priestory a môžu aj cez zimu ostať v záhradnej voliére, chránenej pred vetrom a dažďom.

 Potrava:

Andulky sú všeobecne nenáročné na kŕmenie, ich jedálniček by ale aj napriek tomu mal byť dostatočne pestrý.V chovproduktoch sú bežne dostupné zmesi prosa, repky a niektorých druhov obilnín (pšenica, jačmeň, ovos), ktoré sú pre andulky najvhodnejšie. Základným krmivom je proso, ovos a často im dávame zelené krmivo.Veľkou pochúťkou je pre nich "senegalské proso", ktoré dostať či už vo forme celých klasov, alebo ako zrno. Majú radi rôzne druhy ovocia a zeleniny, napr. jablká, hrušky, hlávkový šalát, listy špenátu atď. Radi obhrýzajú vetvičky. Vhodné sú napríklad vetvičky z vŕby, dubu, topoľa, javoru, čiernej bazy. Potrebnou položkou v jedálničku je tiež grit a piesok. V dobe odchovu mláďat predkladáme vaječnú miešanku, namočené pečivo, piškóty a pod.

Na záver pripomeniem, že andulky sú jedny z najväčších konzumentov predkladaného krmu zo všetkých exotických vtákov v pomere k ich telu. Ľudovo povedané „spráskajú toho veľmi veľa“.

 Hniezdenie:

Andulky patria k druhu vtákov, ktoré sa pri vhodných podmienkach, ktoré k hniezdeniu potrebujú množia veľmi dobre. Ide o veľmi plodný druh papagája. Zodpovedný chovateľ však umožní andulkám maximálne 2 -3 hniezdenia počas sezóny. Hniezdenie má úplne pod kontrolou vo všetkých oblastiach. Od správneho zostavenia chovného páru z hľadiska mutácií, až po výživu a presnú evidenciu vtákov, krúžkovanie a ostatné procesy, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú kvalitu odchovaných jedincov.

Prvotný podnet k hniezdeniu vychádza predovšetkým zo strany samčeka. Samček si sadá pred samičkou, pričom jej pospevuje. Spev niekedy sprevádza pohyb hlavou, v niektorých prípadoch pobieha sem a tam, aby sa následne vrátil na rovnaké miesto, kde samičke opäť predvádza svoj spev. Samec spravidla samičku často kŕmi. Pre párik stačí klietka 60x30x40 cm. K hniezdeniu anduliek používame len ležaté hniezdne búdky, ktoré spravidla obľubujú aj iné druhy vtáčikov ako napríklad amadiny a ryžovníky. Doporučovaný rozmer týchto hniezdnych búdok je 15 x 25x 15 cm a vletový otvor 4,5cm, ale využívajú sa aj búdky iných tvarov a rozmerov. Strecha je pre potrebnú kontrolu odklápacia. Búdky umiestnime zvonku na bočné strany klietky, a to dve pre jeden pár. Výstelku búdok, ktorú chovatelia do nich vkladajú sú hobliny, piliny, kúsky rašeliny andulky veľmi často z búdky odstránia. Vajíčka tak znášajú na holé dno. V predaji bývajú k zakúpeniu búdky pre andulky, ktoré už majú predpripravenú hniezdnu priehlbinu a keď nie, šikovný kutil si ju vyhĺbi doma aj sám. Počas hniezdenia znáša samička každý druhý deň, 3 až 7 aj viac bielych vajec. Aj mláďatá sa potom od 18. dňa liahnu každý druhý deň. Búdku opúšťajú o 30 dní. Andulky sú pohlavne dospelé už vo veku 4 mesiacov. Vtáky je však vhodné nechať dospieť a prvé hniezdenie im umožniť najskôr vo veku 10 -12 mesiacov. Trpezlivý chovateľ sa tak skôr dočká zdravších a silnejších odchovov.

  Mutácie:

Andulky žijúce vo voľnej prírode sú žltozelenej farby s hustou čiernou vlnkovanou kresbou na vrchnej časti tela. Len príležitostne sa v kŕdli vyskytne vták sfarbený viac či menej do žlta. Časom vznikali ale prvé vyšľachtené formy a to žlté (Belgicko 1872). O pár rokov neskôr sa objavila modrá andulka (Belgicko 1878). Krížením nových farebných plemien vznikali stále nové varianty. V súčasnosti sa najbežnejšia žlto sfarbená forma nazýva lutino. Andulky lutino majú červené oči, samčekovia majú ružovkasté nadnozdrie, zriedkavejšie modré, ako u iných foriem. To isté platí aj pre albino, čisto bielo sfarbené andulky s červenými očami. Ďalšie neskôr vyšľachtené mutácie sú: belasá, kobaltovo modrá, sivomodrá, zelená, svetlozelená, tmavozelená, olivová, fialová (violeta). Neskôr vznikali aj strakaté mutácie, takzvané "straky". Rozlišujú sa genetickým základom. Pochádzajú zo Škandinávie a sú o niečo menšie ako ich austrálski príbuzní. Zaujímavou formou sú aj perličkové mutácie anduliek, ktoré majú na jednotlivých perách tmavé lemovanie a v strede svetlejšiu časť - perličku. K ďalším zaujímavým patria chocholaté andulky s rozlične tvarovaným chocholom na hlave.